Lavička

Venované milovaným Piešťanom...

Na základe rozhodnutia mestského zastupiteľstva, z daní všetkých obyvateľov malého mestečka, bola v jeden slnečný jarný deň v parku osadená lavička. Mala čarovný výhľad na plynúcu rieku. Obkolesená stromami a ďalšími lavičkami, cítila sa dobre. Jediným negatívom bola blízkosť smetného koša. Vietor bol však väčšinou milosrdný, a tak sa to dalo zniesť. Aby zapadla do okolia, natreli ju tmavozelenou farbou. Po bokoch hrdo nosila emblém kúpeľného mesta. Čoskoro pocítila váhu osamelosti a únavu staroby, ale i lásku a radosť mladosti. Vypočula si stovky príbehov - príliš dlhých, veľmi krátkych, tragických i komických...ak by mohla, najradšej by sa rozosmiala so spolusediacimi, inokedy túžila objať boľavú dušu...jej tmavozelenú farbu postupne zriedili slané slzy, horké pivo i sladká zmrzlina...slnko popukalo dokonalý náter a mladí umelci ju zjazvili, len aby zanechali večný odkaz lásky či hnevu. Stala sa dočasným domovom ľudí od ktorých každý bočil; starších návštevníkov, ktorých telo už neposlúchalo ako kedysi; mladých rojkov hľadajúcich odpovede v zrkadliacej sa hladine; mamičiek, ktoré si konečne dopriali oddych, kým ich ratolesti spali v kočíku; stala sa oporou pre deti, ktoré mali za sebou prvé odvážne kroky a pred sebou ešte toooľko pádov...
Poznala už tváre i životy tých, ktorí sa zastavili pravidelne, ale bola vďačná za každý nový príbeh.

Keď popraskanú farbu začalo prikrývať spadnuté lístie, tušila, že príbehov bude čoraz menej...vietor rozfúkal listy, dažďové kvapky vyplnili jazvy, zmyli špinu, prach aj slzy...slnko bolo každým dňom skúpejšie, voda zurčala v čoraz užšom koryte, až sa rieka jedného dňa premenila na jednoliatu priesvitnú ľadovú hmotu...a všetko prekryl studený biely sneh.
Bola to dlhá zima - bez príbehov, bez vôní, príchutí a tepla.

Jedného dňa k lavičke priletel škovránok - len aby sa rozhliadol a vykonal tu svoju potrebu...lavička však bola vďačná aj za to, vedela totiž, že čoskoro sa všetko začne odznova...